60. výročie vzniku VŠMU v Bratislave

Do popredia úvah pri šesťdesiatom výročí založenia Vysokej školy múzických umení v Bratislave preniká najmä predstava vývojovej kontinuity. Každopádne je užitočné vidieť súvislosti z nadhľadu, či odstupu, v perspektíve. Voľný rozlet nepochybne predpokladá plastické videnie, rozmanité aspekty, otvorené a zreteľné, skúsenosťou i znalosťami podporené stanoviská, východiskové body pre pohľady jedným či druhým smerom, bez ktorých by sa akékoľvek perspektívy rozplývali v diaľke a ilúziách. To rovnako platí aj o premýšľaní v perspektívach, ktoré azda stojí pri zrode nejedného z výrazných ľudských činov. Podobné súvislosti hľadáme aj v tomto konkrétnom prípade.
Vývoj slovenského divadelného a hudobného života nadväzoval na stav domácich, ale aj širších európskych tradícií, myslenia, filozofie, estetiky, literatúry, kultúrnych a školských inštitúcií devätnásteho a prvej polovice dvadsiateho storočia. V rokoch 1919 až 1949 sa ťažisko významu a vývoja presúva na Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko v Bratislave. Roku 1941 bola premenovaná na Štátne konzervatórium. Typ školy pražského Konzervatória s jej majstrovskou školou, ako vtedajším najvyšším umelecko-pedagogickým pracoviskom umožňujúcim vrcholné vzdelávanie umeleckých talentov, v danom čase na Slovensku ešte chýbal. Vznikom VŠMU roku 1949 sa vytvoril predpoklad pre uskutočňovanie takéhoto výchovno-vzdelávacieho procesu.
VŠMU mala už od počiatku svojej existencie veľmi náročné poslanie: v zložitom období po druhej svetovej vojne zabezpečiť vo svojich študijných programoch výchovu dostatočného počtu kvalitných tvorivých umeleckých pracovníkov pre neobyčajne rýchlo sa rozvíjajúce kultúrne ustanovizne, divadelné i spevoherné scény, hudobné telesá, rozhlas. V určitom časovom odstupe aj pre film a rozvíjajúcu sa televíziu. Národné divadlo v Bratislave i novootvorené Štátne divadlo v Košiciach s operným, činoherným, operetným a baletným súborom ako aj speváckym zborom, desať ďalších slovenských činoherných scén, početné orchestre očakávali nových hercov, režisérov, dramaturgov, scenáristov, scénografov, orchestrálnych dirigentov, zbormajstrov, operných sólistov, špičkových orchestrálnych hráčov, zborových spevákov, choreografov, tanečných umelcov, korepetítorov. Rozvíjajúci sa koncertný život vyžadoval pripravených koncertných umelcov a škole pribúdali aj úlohy výchovy kvalitných pedagógov pre vznikajúce umelecké školy. Poslanie VŠMU by však nebolo úplné bez prípravy vzdelaných umeleckých teoretikov a kritikov, ktorí by v každom čase dovideli za horizonty súčasného stavu a posúvali ho ďalej.
Divadelná a Hudobná fakulta boli prvými dvoma fakultami Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktorá bola zriadená zákonom č. 88 Slovenskej národnej rady zo dňa 9. júna 1949. V úplnom znení citovaného zákona sa uvádza plánované otvorenie štyroch študijných odborov: hudobného, dramatického, tanečného a filmového. Dva pôvodne otvorené odbory - hudobný a dramatický - sa roku 1953 transformovali na dve vysokoškolské fakulty, na fakultu hudobnú a fakultu divadelnú. Na divadelnej fakulte sa čoskoro rozvíjal aj študijný odbor teória a dejiny umenia, na hudobnej fakulte aj odbor tanečné umenie. Filmové odbory so svojimi katedrami sa dočkali otvorenia až neskôr.
Vráťme sa však v spomienkach do obdobia spred šesťdesiatich rokov, keď sa v materiálne skromných podmienkach začala písať ambiciózna povojnová história viacerých slovenských kultúrnych inštitúcií, ku ktorým sa roku 1949 pridali aj uvedené dve fakulty VŠMU. Podľa predstáv zakladateľov školy bolo veľmi dôležité oprieť jej úroveň už pri vzniku perspektívne o niekoľko mocných základných pilierov. Prvý rektor Ján Strelec, ako aj jeho nástupca Andrej Bagar videli tieto piliere vo výbere výrazných a zrelých umeleckých osobností, ktoré mali byť pevnou zárukou dobrého štartu i budúcej medzinárodnej povesti našej alma mater. Ďalšími rektormi školy boli Oto Ferenczy, Alexander Moyzes, Rudolf Mrlian, Miloš Jurkovič, Milan Čorba, Ondrej Šulaj.
K legendárnym postavám zakladateľov v odbore divadelného umenia patrili Ján Borodáč, Ján Jamnický, Viliam Záborský, Ondrej Jariabek, Július Pántik, Karol L. Zachar, Jozef Budský, Oľga Borodáčová, Ctibor Filčík, Martin Gregor, Mikuláš Huba, Ladislav Chudík, Gustáv Valach, kostýmová výtvarníčka Ľudmila Purkyňová, scénický výtvarník Ladislav Vychodil, teatrológovia Ján Boor, Zoltán Rampák a Rudolf Mrlian.
V odbore hudobného umenia to boli poprední slovenskí skladatelia Alexander Moyzes a Ján Cikker, zakladateľ Českej i Slovenskej filharmónie, dirigent Václav Talich, dirigenti Ľudovít Rajter a Ján Strelec, skladateľ a muzikológ Oto Ferenczy, skladateľ a klavirista Frico Kafenda, dlhoročný riaditeľ Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko, neskôr Štátneho konzervatória v Bratislave, organista Ernest Riegler. Osobnosť husľového virtuóza Vášu Příhodu, ktorý sa po februárových udalostiach roku 1948 v Československu rozhodol pre kariéru v zahraničí, nahradil vynikajúci huslista Tibor Gašparek.
Pôsobenie uvedených zakladateľských osobností znamenalo pre školu výnimočné počiatočné impulzy. Základy pedagogického zboru sa už v prvom desaťročí jej existencie doplňovali predstaviteľmi umeleckej i pedagogickej praxe, ale postupne aj vynikajúcimi absolventmi. Umelecká úroveň i úsilie zakladateľských generácií boli v značnom protiklade k neobyčajne skromnému materiálnemu vybaveniu školy. Existovalo obľúbené divadelné štúdio VŠMU umiestnené v priestoroch malej siene Reduty s niekoľkými miestnosťami o poschodie nižšie, ktoré podľa potreby využívali obe fakulty. Tu sa konali činoherné i operné predstavenia, koncerty i slávnostné promócie, prípadne ďalšie podujatia školy. Učebné a cvičné priestory, kancelárie i ústredná knižnica boli však rozptýlené dlhý čas v rôznych častiach mesta. Materiálne a technické vybavenie fakúlt bolo veľmi skromné. Dosť dlho sa napríklad tiesnili oba dekanáty – Divadelnej i Hudobnej fakulty - na Štúrovej ulici č. 7 v jedinej miestnosti, z ktorej sa vchádzalo do kancelárií dekanov. Spojením týchto troch miestností vznikla neskôr malá koncertná sieň Hudobnej fakulty, kde umelecké produkcie pričasto zanikali v lomoze pouličnej dopravy. Až po vyše troch desaťročiach sa podarilo Divadelnej fakulte získať a adaptovať si priestory bývalej Academie Istropolitany na Ventúrskej ulici a prešlo ďalšie desaťročie, kým sa mohla Hudobná fakulta presťahovať do bývalej budovy rozhlasu na Zochovej ulici. Dnes susedí s budovou Filmovej a televíznej fakulty s kinosálou na Svoradovej ulici. Priestory Dvorany sa upravujú pre koncertné i nahrávacie účely Hudobnej a tanečnej fakulty. Prebieha výstavba novej budovy Divadelnej fakulty.
Divadelná fakulta nadviazala vo svojej činnosti na štvorročnú dramatickú školu pri Konzervatóriu, ktorá však vychovávala pomerne malé počty hercov. Búrlivému rozvoju slovenského divadelníctva v povojnových rokoch poskytovali účinnú pomoc i najnadanejší členovia ochotníckych súborov, no nevyhnutná bola aj dočasná reorganizácia výchovy hercov. Zriadili sa tri dvojročné divadelné školy, najmä pri divadlách, takzvané odborné divadelné kurzy v Bratislave, Košiciach a Prešove. Pod vedením vynikajúcich divadelných praktikov v nich vyrastal rad adeptov hereckého umenia. Rozhodujúca úloha vo výchove hercov, ako aj vedúcich činiteľov umeleckej, pedagogickej i teoretickej základne slovenského divadelníctva však spočívala na divadelnej fakulte, jej študijných odboroch a katedrách. V ich rámci sa v dôsledku narastajúcich požiadaviek umeleckej i spoločenskej praxe profilovali a realizovali de facto aj viaceré dôležité filmové študijné programy už predtým, než sa v roku 1990 de iure zrodila najmladšia z fakúlt VŠMU - Filmová a televízna fakulta.
Predpokladom a podmienkou štúdia na umeleckých odboroch všetkých fakúlt VŠMU je umelecký talent, cieľom je jeho individuálny rozvoj k samostatným prejavom kreativity. Preto sa vždy kládli vysoké nároky na výberové kritériá prijímacích talentových skúšok. Na divadelnej fakulte sa budúci poslucháči už pri prijímacích skúškach ocitli pred takými výnimočnými osobnosťami, akými boli Jozef Budský, Peter Karvaš, Ján Boor, Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Karol L. Zachar, Andrej Bagar a ďalší. Na ich umelecký odkaz nadviazali mladšie generácie, ktoré pôsobia na fakulte aj v súčasnosti. Vedúcimi najpočetnejšej Katedry herectva a réžie boli významné osobnosti – Ján Jamnický, Viliam Záborský, Ondrej Jariabek, Július Pántik, Mikuláš Huba, Štefan Kvietik, Peter Mikulík, Martin Huba. Príprava budúcich divadelníkov nadväzovala na domáce tradície, ale aj na vývin divadla vo svete. Dlhoročne sa udržiavali aj živé pedagogické a študentské kontakty s partnerskými vysokými školami i divadlami v zahraničí, najmä v Českej republike. Jednotlivé študijné programy divadelnej fakulty sú vzájomne prepojené, čo vyplýva prirodzene z kolektívnej povahy divadelného diela, z jeho vzájomných vnútorných väzieb. Dramaturgovia, režiséri, herci, scénografi, kostýmoví výtvarníci, choreografi a hudobníci pracujú spoločne na vytváraní jednotlivých zložiek divadelného diela. V súčasnosti má Divadelná fakulta Katedru herectva, Katedru réžie a dramaturgie, Subkatedru divadelného manažmentu, Katedru scénického a kostýmového výtvarníctva, Katedru bábkarskej tvorby, Katedru divadelnej vedy.
Už od roku 1951 tvorilo mimoriadne dôležitú súčasť Divadelnej fakulty štúdium scénografie. Jeho zakladateľmi boli scénický výtvarník SND Ladislav Vychodil a architekt Martin Brezina, dlhoročný scénograf prešovského Divadla Jonáša Záborského. Náročná orientácia tohto štúdia kládla dôraz na moderné chápanie scénografie ako priestorového riešenia javiskového priestoru. V roku 1955 pribudlo štúdium na Katedre kostýmového výtvarníctva, ktorej absolventi zásluhou kostýmovej výtvarníčky SND Ludmily Purkyňovej získavali čoskoro výrazné úspechy v slovenskom divadelníctve, ale aj vo filme a televízii. Od roku 1992 v súvislosti s výučbou bábkoherectva sa vynorila potreba rozšíriť štúdium scénografie aj o študijný program bábkarskej scénografie.
Katedra herectva a réžie spolu s Katedrou divadelnej vedy boli najstaršími študijnými pracoviskami fakulty. Zložitejší bol vývoj v osemdesiatych rokoch, keď študijný program teórie a dejín divadla roku 1983 prešiel na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a až roku 1990 sa opäť vrátil na pôdu Divadelnej fakulty. Napriek tomu možno konštatovať, že vďaka VŠMU sa na Slovensku konštituovala profesionálna divadelná veda a kritika a mohli sa rozvíjať aj príslušné divadelnovedné inštitúcie.
Genéza filmovej fakulty bola síce zakotvená už v zakladajúcom zákone VŠMU, avšak otvorenie filmového odboru sa odložilo na príhodnejší čas. Toto rozhodnutie malo svoje oprávnené dôvody, ale zároveň skrývalo aj istý paradox. Jadro filmovej školy totiž jestvovalo v Bratislave už jedenásť rokov pred vznikom VŠMU, ako prvé filmové učilište vo vtedajšom Československu vôbec. Konštituovalo sa už roku 1938 na Škole umeleckých remesiel pri oddelení fotografie, ktoré viedol prof. Karel Plicka. V dôsledku nasledujúcich politických udalostí však skoro zaniklo. Koncepcia tejto školy i pedagogické skúsenosti poslúžili roku 1946 pri zakladaní pražskej FAMU.
Ako sme už naznačili, niektoré študijné programy budúcej Filmovej a televíznej fakulty sa postupne profilovali na pôde jej staršej sestry - Divadelnej fakulty, v rámci jej akreditovaných študijných odborov divadelného umenia a divadelnej vedy. Prvými dotykmi s filmom na VŠMU boli prednášky dejín filmu v školskom roku 1953/54, ktoré viedol A. M. Brousil. Na Katedre divadelnej dramaturgie sa v rámci autorskej výchovy čoskoro začali konať prednášky o základoch filmovej dramaturgie a scenáristiky, ktoré viedli pedagógovia FAMU i jej čerství absolventi a s nimi odborníci z praxe. Pod tlakom potrieb televízneho vysielania otvoril sa 1. februára 1964 študijný program filmová dramaturgia a scenáristika. V nasledujúcich obdobiach pribudli ešte študijné programy televízna réžia, dokumentárna tvorba, produkcia a riadenie.
Popri samostatných filmových študijných programoch sa na Katedre scénického výtvarníctva zaviedla výučba filmovej a televíznej scénografie a na Katedre divadelnej vedy špecializácia na filmovú vedu. Zásluhu na postupnom konštituovaní filmových študijných programov mal aj vtedajší rektor Rudolf Mrlian. Postupne sa jednotlivé študijné programy transformovali do samostatných katedier a napokon v školskom roku 1981/82 boli zlúčené do Katedry filmovej a televíznej tvorby.
Filmová a televízna fakulta bola legislatívne ustanovená rozhodnutím federálnej vlády č. 349 zo dňa 14. júna 1990. Jej prvý dekan Martin Slivka nastúpil do funkcie 1. 11. 1990. Nasledovalo obdobie konštituovania fakulty vo sfére organizačnej, personálnej, technickej. Postupne sa otvárali aj ďalšie študijné programy z oblasti filmu a televízie a zriadili sa Katedra kamery a Katedra animovaného filmu. Náročnou úlohou bolo aj splnenie zákonných podmienok pedagogickej kvalifikácie pre vedúcich katedier, garantov doktorandského štúdia, komisií štátnych záverečných skúšok atď. Nová fakulta mala iba jediného profesora (I. Ciel) a dvoch docentov (M. Plítková, I. Stadtrucker). No už počas prvých dvoch rokov sa uskutočnilo trinásť docentských habilitácií a tri profesorské inaugurácie. Film je aj technické umenie a vyspelá technika vo vyučovacom procese je preto conditio sine qua non. Fakulta však začínala doslova „na zelenej lúke“. V jej prvých rokoch sa prevodmi z filmu a televízie a nákupmi v rámci možností podarilo zhromaždiť to najpotrebnejšie, čo sa v nasledujúcich rokoch dopĺňalo, rozširovalo, zdokonaľovalo.
Súčasťou konštituovania fakulty bolo aj nadväzovanie kontaktov medzi školami a inštitúciami doma, ale hlavne so zahraničím. Výmenné návštevy filmových škôl vo Viedni, Budapešti, Mníchove, Lodži, Leningrade, Moskve, Paríži, stáže študentov i pedagógov, ich účasť na festivaloch a ďalších podujatiach boli prínosom pre začínajúcu fakultu i jej prezentáciu vo svete. Cennou bola participácia na Fullbrightovej nadácii, s nadväznými polročnými pobytmi štyroch pedagógov z USA. Tieto pobyty sprevádzali dary technickej pomoci, odbornej literatúry i kolekcie videokaziet z dejín amerického filmu a v rámci reciprocity aj doktorandská stáž v USA.
Zriadenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty podnietilo v jej akademickej obci nebývalý elán, takže aj proces jej plného konštituovania prebehol v relatívne krátkom čase. V druhom a treťom funkčnom období bol dekanom fakulty Ondrej Šulaj, súčasným dekanom je Leo Štefankovič. Štúdium na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU prebieha v súčasnosti v dvoch akreditovaných študijných odboroch: dejiny a teória umenia so študijným programom filmová veda a multimédiá a v odbore filmové umenie a multimédiá so študijnými programami dramaturgia a scenáristika, filmová a televízna réžia, produkcia a distribúcia filmového umenia a multimédií, dokumentárna tvorba, animovaná tvorba, kameramanská tvorba a fotografia, strihová skladba, zvuková skladba. Fakulta sa člení na deväť ateliérov a katedier: ateliéry scenáristickej tvorby, animovanej tvorby, dokumentárnej tvorby, kameramanskej tvorby a fotografie, filmovej a televíznej réžie, strihovej skladby, zvukovej skladby, na Katedru produkcie a distribúcie filmového umenia a multimédií a Katedru vied o umení. Ocenením úrovne výučby je uplatnenie absolventov v praxi. Svojou odbornosťou a umeleckými výsledkami nachádzajú uplatnenie nielen doma, ale aj v cudzine. Umeleckou tvorbou i postojmi robia česť svojej alma mater.
Ambície Hudobnej fakulty (od roku 1992 Hudobná a tanečná fakulta) sa v prvom období jej existencie prednostne zameriavali na výchovu hudobných skladateľov, vedúcich dirigentských osobností orchestrálnych a zborových telies, či divadelných domov, špičkových koncertných umelcov, operných sólistov, vedúcich členov orchestrálnych telies, ale aj choreografov, pedagógov tanca a tanečných teoretikov. Hudobná fakulta mala v prvom ročníku štúdia iba šesť študentov, vyrástli z nich však čoskoro popredné osobnosti slovenského kultúrneho života. Spomeňme aspoň dirigentov Ladislava Slováka, Jána Kendeho, Juraja Haluzického, huslistu Mikuláša Jelinka, klaviristku Evu Pappovú, skladateľa Ilju Zeljenku. Na výkony týchto prvých absolventov z roku 1953 nadviazali v nasledujúcom období ďalšie výnimočné umelecké prejavy, recitálové absolventské výkony, orchestrálne a zborové koncerty, operné predstavenia, ktoré založili vysokú úroveň náročného rozvoja ďalších študijných programov, porovnateľných napríklad s českými i zahraničnými partnerskými inštitúciami.
K pedagógom Hudobnej fakulty v odbore hudobné umenie patrili klaviristi Frico Kafenda, Anna Kafendová, Rudolf Macudzinski, Eva Fischerová-Martvoňová, Štefan Németh-Šamorínsky, Helena Gáfforová, organisti Ernest Riegler, Ferdinand Klinda, skladatelia Alexander Moyzes, Ján Cikker, Dezider Kardoš, Andrej Očenáš, operní režiséri Miroslav Fischer, Július Gyermek, Branislav Kriška, muzikológ Ivan Hrušovský, pedagógovia operného a koncertného spevu Anna Korínska, Ján Blaho, Anna Hrušovská, Imrich Godin, huslista Mikuláš Jelinek, Milan Bauer, Ján Skladaný, violista Ján Albrecht, violončelista Gustáv Večerný, flautista Vladislav Brunner. V odbore tanečné umenie pôsobili Štefan Tóth, Jiří Reimoser, Marilena Tóthová-Halászová a ďalší.
Podnety koncertnej praxe absolventov domácich i zahraničných umeleckých škôl sa spájali so štúdiom a doplňovaním teoretických prameňov hudobnej estetiky, histórie či didaktiky, ich systematickým rozvojom aj v domácom prostredí. Hudobná fakulta takmer dve desaťročia rozvíjala aj zahraničné umelecké kontakty s Konzervatóriom Piotra Iljiča Čajkovského v Kyjeve a Hochschule Carl Maria von Webera v Drážďanoch, raz dokonca s Konzervatóriom v Alma Ate v Kazachstane, založené na každoročných vzájomných výmenách koncertných podujatí. Ďalšie možnosti poskytovali umelecké zahraničné stáže pedagógov i študentov, najmä študijné pobyty v Taliansku, Rakúsku, Sovietskom zväze. Pozoruhodné výsledky zaznamenali predstavitelia novej pedagogickej generácie nastupujúci v šesťdesiatych rokoch, skladatelia Dušan Martinček, Roman Berger, Ilja Zeljenka, Ivan Parík, klaviristi Miloslav Starosta, Ivan Palovič, huslista Peter Michalica, dirigent Peter Hradil, flautista Miloš Jurkovič, tanečníci Štefan Nosáľ, Dagmar Hubová, speváčky Mária Kišoňová-Hubová, Viktória Stracenská, Eva Blahová, neskôr skladatelia Jozef Sixta, Juraj Beneš, Vladimír Bokes, klaviristi Ida Černecká, Stanislav Zamborský, Ilja Hurník, Peter Toperczer, čembalistka Zuzana Růžičková, dirigent Ladislav Slovák, huslista Bohdan Warchal, violončelista Jozef Podhoránsky, gitarista Jozef Zsapka, muzikológovia Ladislav Burlas a Rudolf Brejka.
V súčasnej dobe má Hudobná a tanečná fakulta šesť katedier a dve oddelenia: Katedru skladby a dirigovania, Katedru spevu, Katedru klávesových nástrojov a cirkevnej hudby, Katedru strunových a dychových nástrojov, Katedru teórie hudby, a Katedru tanečnej tvorby, Oddelenie komornej hry a Oddelenie klavírnej spolupráce. Aktuálny rozvoj odborných katedier a oddelení, vznik nových študijných programov ako aj vlastného koncertného života fakulty, činnosť symfonického orchestra, operného štúdia, je v súlade s požiadavkami umeleckej i pedagogickej praxe. Zodpovedá jej aj rozvíjanie súčasných medzinárodných kontaktov fakulty. Pedagogický zbor školy sa rozšíril o množstvo výrazných osobností, ako sú skladatelia Juraj Hatrík, Jevgenij Iršai, dirigenti Bystrík Režucha, Ondrej Lenárd, Blanka Juhaňáková, klaviristi Marián Lapšanský, Dana Varínska, Daniel Buranovský, Zuzana Štiasna-Paulechová, Ivan Gajan, Mária Heinzová, organisti Ján Vladimír Michalko, Imrich Szabó, akordeonisti Rajmund Kákoni, Boris Lenko, speváci Vlasta Hudecová, Hana Bandová-Štolfová, Magdaléna Blahušiaková, Peter Mikuláš, huslistky Mária Karlíková, Anna Hölblingová, violončelisti Ján Slávik, Eugen Prochác, muzikológovia Miloslav Blahynka, Markéta Štefková, tanečníci Irina Čierniková, Miroslava Kovářová, Emil Bartko a ďalší. Roku 2000 vzniklo Metodické centrum HTF, ktoré sa roku 2003 transformovalo na Centrum výskumu HTF. Zakladateľom a prvým vedúcim pracoviska v rokoch 2000-2008 bol prof.  Miloslav Starosta. Rozvíja sa publikačná činnosť, početné medzinárodné aktivity pedagógov i študentov fakulty, vznikol študentský festival Orfeus, od roku 2004 vychádza školský odborný časopis Tempo.
Šesťdesiatiny Vysokej školy múzických umení sú nielen výročím našej vysokoškolskej ustanovizne, ale aj významným jubileom slovenskej kultúry. Absolventi VŠMU prispeli významne k formovaniu jej umeleckej základne, dodávajú celej kultúre profesionálny charakter a istú komplexnosť. Komplikácie a vývojové ruptúry, ktoré sprevádzali celý náš život, poznačili nepriaznivo aj osudy školy. Na jednej strane nútenou ideologizáciou štúdia, na strane druhej mocenskými zásahmi do pedagogického zboru, v ktorom najmä po roku 1969 chýbal celý rad popredných osobností. V komplexnom pohľade však možno konštatovať, že VŠMU plnila svoju dejinnú úlohu napriek všetkým komplikáciám.
Oblasť múzických umení by mala nadväzovať na najlepšie tradície zušľachťujúce ľudského ducha. Predovšetkým v súčasnej etape vývoja spoločnosti, charakteristickej znakmi alarmujúceho znehodnocovania kultúry. Možno ich vnímať i ako dôsledky zdôrazňovania pochybných hodnôt života. Pri ich náprave má naša ctihodná inštitúcia svoje nezastupiteľné miesto. A napokon, pri korektnom pohľade na reálne možnosti kontinuity vývoja nemožno zabúdať ani na náročné cesty a osudy vlastnej histórie. Tá sa nezačína formovať prítomnosťou, ako si to azda paradoxne predstavujú niektorí jednotlivci. Boli by to veľmi naivné predstavy, veď k poučeniam a vari aj náprave mnohých vecí často dospievame až sprostredkovane, poznaním vývoja a časovým odstupom. Odkazy minulosti uchovávajú a zároveň reflektujú duchovné posolstvo našich predkov. Chráňme si toto dedičstvo, vnímajme svoju históriu ako zrkadlo živej pamäti a buďme na ňu aj patrične hrdí!

Bratislava, február 2009
Prof. Miloslav Starosta